Graffiti sú určitým prejavom a reklamou autora. Čo si ale pod týmto pojmom predstaví bežný človek, ktorý je tejto reklamy či tohto prejavu svedkom? Myslím si, že nie všetky graffiti možno hodiť do jedného vreca, ale na druhej strane je pravda, že toto umenie prestáva byť umením, prezentácia prestáva byť reklamou, ale skôr prejavom neznalosti gramatiky a absencie výtvarného vkusu.
• Toto tvrdenie sa však týka globálneho, celkového hľadiska a myslím si, že aj väčšiny názorov bežných ľudí na tento prejav. Ale opäť chcem pripomenúť, že existujú aj graffiti, ktoré potvrdzujú výnimky.
Aby sme našli ten správny názor na túto tému, musíme si ju trochu rozobrať a vrátiť sa o niekoľko rokov späť. Takúto formu prejavu možno vypátrať až v 70-tych rokoch minulého storočia v USA. Bola to skrátka doba hippies, rockerov a rebélie. Ale aj rebélia má takisto viacero tvárí, čo úzko súvisí aj s našou témou sprejového umenia. V tej dobe mali nápisy formu protestov a hesiel mládeže či obyčajnej sociálnej vrstvy voči systému. Týmto spôsobom chceli prezentovať svoj názor, svoje stanovisko a videli to ako jedinú dostupnú možnosť, aby si toho ich názoru niekto všimol. Teda môžeme si domyslieť, že muselo ísť o zmysluplné vety alebo znaky, zrejme ste nenašli graffiti typické pre dnešnú dobu, ktorým nerozumie nik, iba sám autor (a možno ani ten nie).
Príchodom neskorších rokov graffiti chytajú individuálnejší, povedal by som sebeckejší smer, kedy sa týmto znakom začínajú vyjadrovať viacerí mladí ľudia, ale prezentujú iba svoje meno, svoju prezývku, alebo znak svojej „crew“. Už ich nezaujíma politika a určité sociálne stanovisko, zaujímajú sa iba o svoje meno a svoj imidž.
Grafiti ako kus umenia alebo výtvarného prejavu boli spoločnosťou pochopené vďaka americkému výtvarníkovi K. Haringovi, ktorého diela sú dokonca vo viacerých renomovaných umeleckých múzeách.
Môj záver
Povedal by som, že dnes nájdeme stopy z každej tejto charakteristiky. Zbadáme nápis s politickým motívom, zbadáme naozaj talentované maľby (i keď neuznané a nelegálne), no ale žiaľ, väčšinou a všade vidíme nelúštiteľné sebecké čmáranice bez pointy. V prvých dvoch prípadoch (vyjadrenie stanoviska a umenie) osobne dokážem cítiť sympatie, ale v treťom prípade (sebecké čmáranice) samozrejme nie.